Extrémne sa tu prejavujú nerovné sociálne vzťahy medzi ženami a mužmi v rámci domácnosti a trhu. Štát nedokáže zmeniť súčasné sociálne vzťahy založené na závislosti, útlaku a vykorisťovaní. Sociálno-ekonomické usporiadanie rodovej/pohlavnej nerovnosti sa prejavuje nižšími mzdami žien, ich nedostatočným vykazovaním v pracovnom procese a znevýhodneným postavením žien v oblasti vzdelávania a zdravotníctva.
Znevýhodnené postavenie žien v Indii
Indická ústava vyhlásila rovnosť pohlaví za hlavnú zásadu. Rodina ako taká by mala byť v podstate egalitárnou jednotkou založenou na rovnakých právach ľudí, ktorí tvoria domácnosť. Podriadenosť žien mužom preniká do rodinného života vo väčšine tried a kást v Indii. Štúdia o postavení žien v indických dejinách je náročná z mnohých dôvodov.
Predstava lepšieho postavenia indických žien sa postupne vyvíjala prostredníctvom duchovných a sociálnych reforiem a zmien. Mala niekoľko vzostupov a pádov. V skutočnosti sa skutočná emancipácia žien začala vzdelaním, profesijnou mobilitou, diverzifikáciou rolí, zmenami v detských manželstvách, opätovnými sobášmi vdov, sati a podobne.
Žena je spoločníčkou muža obdareného rovnakými duševnými schopnosťami. Má právo zúčastňovať sa na najmenších detailoch činností muža a má presné práva na slobodu a voľnosť. Indické ženy majú rozmanité viacrozmerné vlastnosti. Majú pokrokové aj spiatočnícke hodnoty a úlohy jednej z mnohých náboženských a kastových skupín v Indii. Väčšina z nich sú ženy v domácnosti.
Dievčatá z miest majú lepšiu pozíciu a využívajú súčasné možnosti rastu rýchlejšie ako dievčatá z vidieka. V oblasti vedy a techniky zohrávajú v súčasnosti úžasnú úlohu. Musia však ešte prekonať mnoho prekážok. V patriarchálnej spoločnosti, akou je India, sa útlak týchto dievčat niekedy ospravedlňoval ako prirodzená vec. Indickí ľudia a sociálni aktivisti nebrali otázku rodového rozvrstvenia celkom vážne.
Indická ústava a právne predpisy
Indická ústava a právne predpisy poskytujú ľuďom rovnaké postavenie. Podľa článku 14 ústavy štát nesmie nikomu odoprieť rovnosť pred zákonom. V skutočnosti si však všetky ženy túto rovnosť postavenia s mužmi nevážia. Najmä v domácnosti vydaté ženy najčastejšie pociťujú relatívnu nerovnosť z dôvodu patriarchálneho zmýšľania, rigidných stereotypov o rolách pohlaví a sociálno-ekonomickej bezmocnosti. V Indii je rodina väčšinou patriarchálna a patrilineárna, čo popiera rovnostárske rodové vzťahy.
V spoločnosti prevláda vynikajúca rodová predpojatosť, ktorá bráni ženám, aby sa postavili na čelo života. Vedomostná výchova dievčat im umožňuje uvedomiť si svoje sociálne a ekonomické podmienky, svoje povinnosti a práva a najlepší spôsob, ako prelomiť reťaze nevedomosti. Kým sa v dievčatách nevybuduje sebadôvera, že nie sú v žiadnom prípade menejcenné ako muži a spoločnosť, nebudú mať schopnosť rozpoznať svoju individualitu a svoju úlohu v spoločnosti. Môžeme vytvárať zákony a prijímať legislatívu, ale samotná legislatíva pravdepodobne nezabráni krutostiam na ženách. Tie sa môžu zastaviť len vtedy, keď si ľudia v spoločnosti vybudujú verejnú mienku proti týmto zverstvám.
Na to je potrebné zmeniť spoločenský postoj k ženám. Ženy by mali byť kolektívne informované o svojich právach a úlohách v spoločnosti. Na tento účel by sa mohli iniciovať opatrenia prostredníctvom masovej mobilizácie žien v záujme ich vlastného posilnenia. Médiá môžu zohrať podstatnú úlohu pri radikálnych zmenách v postojoch mužov a žien v spoločnosti.
Podľa sčítania ľudu z roku 2001 je pomer pohlaví 933 žien na 1000 mužov. Nepriaznivý pomer pohlaví a jeho pokles vo vekových skupinách sa v Indii stal predmetom znepokojenia. Túto tendenciu možno vysvetliť uprednostňovaním synov, diskrimináciou pohlaví v rámci domácnosti a obmedzeným prístupom k zdravotnej starostlivosti.
India prijala právne predpisy zakazujúce používanie prenatálnych diagnostických techník na určenie pohlavia. Vyvíja sa úsilie na realizáciu hlavného akčného plánu na riešenie problematiky násilia páchaného na dievčatách prostredníctvom infanticidy, výberu pohlavia a obchodovania s ľuďmi.
Ústredná rada pre sociálne zabezpečenie
Prístup k zlepšeniu postavenia žien v prvom päťročnom pláne (1951-1956) nebol jednoznačný. Ženy boli prezentované len ako bytosti, ktoré potrebujú vzdelanie, sociálne a zdravotnícke služby. Ústredná rada pre sociálnu starostlivosť (CSWB) zriadená v roku 1953 sa podujala uviesť na trh niekoľko opatrení sociálnej starostlivosti prostredníctvom dobrovoľníckych organizácií. Na vytváranie základných služieb v oblasti vzdelávania a zdravotníctva ju podporovala CSWB aj program rozvoja spoločenstva počas prvého a druhého päťročného programu. Tretia, štvrtá a piata stratégia trvali na identickom prístupe bez poskytovania akejkoľvek pomoci stratégiám rozvojových perspektív a posilnenia postavenia žien. Šiesty päťročný plán (1979 - 1984) nedokázal odstrániť rozdiely a nespravodlivosť v sociálnom aj finančnom živote. Siedmy päťročný plán (1985 - 1990) kládol dôraz na stratégiu priameho útoku na otázky chudoby, nezamestnanosti a poskytovania zárobkovej činnosti mládeži a ženám. Stratégia v ôsmej stratégii (1993 - 1997) mala "zabezpečiť, aby prínosy rozvoja z rôznych sektorov neobišli ženy, a realizovali sa špeciálne programy, ktoré by zodpovedali všeobecným programom".